Český a slovenský zahraniční časopis  
     
 

Srpen 2006


Zrod mafie

Ján Karásek

Po novembrových udalostiach roku 1989 na Slovensko vtrhla dlho očakávaná demokracia a sloboda. Súčasne sa však romantická krajina pod Tatrami zo dňa na deň menila na miesto s kulisami divokého západu. Akurát sa po nej nezačali na koňoch preháňať kovboji v širokých klobúkoch, ale svalnatí chlapi s vyholenými hlavami v silných autách. Organizovaný zločin bujnel ako rakovinový nádor. Za vyše šestnásť rokov prešiel rôznymi vývojovými fázami, metastázoval do všetkých vrstiev spoločnosti, štátnych i vládnych inštitúcií, prerástol do súdnictva, policajných zložiek i parlamentu.

Výpalníctvo ako nedorozumenie

"Jedným z kľúčových momentov bolo zrušenie vízovej povinnosti so štátmi bývalého Sovietskeho zväzu. Bezvízový styk dokonale znemožňoval identifikáciu škodlivých osôb," vracia sa do minulosti prokurátorka trestného odboru Generálnej prokuratúry SR Eva Mišíková. Táto žena sa díva bosom podsvetia priamo do tvárí už od čias, keď bol organizovaný zločin na Slovensku ešte len v plienkach. Dnes ako prokurátorka spolupracuje v procesoch obzvlášť závažnej organizovanej trestnej činnosti. V deväťdesiatych rokoch organizovaný zločin dostáva zelenú. Orgány, ktoré mali stáť na druhej strany barikády, zaspali dobu. Nepripravení boli policajti, colníci, hraničné priechody. To všetko ruka v ruke s nedostatočnou legislatívu spôsobilo, že vznikol obrovský priestor na trestnú činnosť. Kým za socializmu bolo Slovensko pre drogy iba tranzitnou krajinou, po páde režimu už nič nebránilo tomu, aby medzinárodný organizovaný zločin začal svoje teritórium rozširovať. Práve obchod s drogami tvorí jeho najlukratívnejšiu súčasť.

Výpalníctvo prestalo byť neznámym slovom, hoci nie pre každého. Ešte v jeho počiatkoch sa na stôl prokurátorky Mišíkovej dostal spis neskoršieho bossa košického podsvetia Róberta Holuba. Vyšetrovatelia však prípad nepochopili ako trestný čin vydierania, ale ako občianskoprávny spor, nedorozumenie! Holub si "iba" pýtal to, čo mu podnikateľ dlhoval. "Pritom zo spisu jasne vyplývalo, že išlo o vydieranie, pri ktorom podnikateľa nútil, aby na neho prepísal svoj rodinný dom. Jeho ľudia sa okolo nehnuteľnosti pohybovali, samozrejme, s vyhrážkami," spomína E. Mišíková. Trestné stíhanie vtedy zastavili. "Veľmi neskoro sa prišlo na to, aká je náplň činnosti tých skupín."

Slovenská rarita

Odkiaľ sa náhle vyrojilo toľko ostrých mužov? Zaujímavým faktom je, že naše organizované skupiny majú relatívne samostatné postavenie. Hoci sa v krajine etablovali mafie z cudziny, nikdy tie slovenské reálne nevytláčali. Skôr prichádzalo k vzájomnému prepájaniu a ku kooperácii. Samozrejme, že i k odovzdávaniu know-how, ktorého mali zločinci zvonku priam na rozdávanie. Výnimku tvorí iba trh s nájomnými vrahmi. "Dodávatelia" sa objednávajú takmer výlučne zo zahraničia - z Maďarska, Ukrajiny, Ruska a krajín bývalej Juhoslávie. Napríklad v Česku bola infiltrácia medzinárodného organizovaného zločinu podstatne masívnejšia, práve kvôli väčšiemu kapitálu a väčšej anonymite. V republike nemáme lokalitu, akou sú u našich susedov Karlove Vary, kde si česká mafia príliš neškrtne. Odkiaľ sa teda vzali slovenskí borci?

Základňa pre potenciálnych páchateľov existovala už pred rokom 1989. Verejnosť o tom príliš nevedela, pretože bola informovaná iba o svetlých zajtrajškoch. Už vtedy však u nás operovali partie zaoberajúce sa vekslovaním, nelegálnou výrobou alkoholu, pašovaním cigariet, krádežami vozidiel. Postupne sa spájali, na veľkých sídliskách vyrastali rovesníci, ktorí spolu drali nohavice na rovnakých pieskoviskách i v školských laviciach. V menších mestách zase dominovali rozšírené príbuzenské korene. Hlavné mesto si držalo prím aj vďaka anonymite, nádor sa však šíril rýchlosťou blesku, a to aj nezávisle. V súčasnosti sa už dá presvedčivo tvrdiť, že medzi vznikom zločineckých spolkov v Bratislave a v ostatných mestách a mestečkách bol len minimálny časový odstup.

Brutalita, skorumpovaní policajti

Zločinci postupne vystrkovali rožky a na program dňa nastúpilo výpalníctvo, spočiatku v surovej a primitívnej forme. Najprv museli platiť len majitelia väčších obchodov či reštaurácií. Neskôr sa výpalnícky biznis rozšíril i do posledného kvetinárstva v lokalite, ktorú tá ktorá skupina obhospodarovala. Výpalníkom nahrával do karát veľký strach začínajúcich podnikateľov a deravé zákony. Navyše si hľadali všetky možné cestičky k pracovníkom polície, prokuratúry i súdov.

Do siene slávy podsvetia ako prví priekopníci vo vyberaní výpalného vstúpili bratia Vladimír a Jozef Danišovci. Zaviedli brutálne spôsoby vyberania výpalného. V reštauráciách zásadne neplatili, služby si dali poskytovať zadarmo. Ak sa niektorému z bratov zapáčila napríklad nejaká náušnica návštevníčky reštaurácie, jednoducho jej ju z ucha vytrhol. Výpalnícke skupiny mali prísne hierarchické usporiadanie so systémom silnej disciplíny a kontroly. Delili sa na dve podskupiny. Členovia prvej prišli do prevádzkarne a majiteľovi stanovili mesačnú platbu. Odpoveď väčšinou znela, že takú veľkú sumu si nemôže dovoliť. "Ak nebudeš platiť, prídu tí druhí," ušla sa podnikateľovi vyhrážka. No a tí sa už ako v rukavičkách nesprávali. Populárnym presvedčovacím nástrojom sa stala bejzbalová palica. Niektorí podnikatelia pochopili až vtedy, keď im svalnatí chlapci rozmlátili zariadenie. Prípadne museli čeliť útokom proti sebe a svojim rodinám.

Spolupráca s políciou prakticky neexistovala. Jej príslušníci nemali dôveru občanov, dochádzalo k úniku informácií, najmä v lokálnych pomeroch. "Čo sa týka výpovedí svedkov, nastalo absolútne vákuum. Len mizivé percento poškodených oznamovalo podobné trestné činy. Istý podnikateľ ohlásil nastrčeného bieleho koňa, ktorý vyhotovoval fingované faktúry. Ten sa pri výsluchu priznal a udal aj svojho šéfa. Policajti koníka predviedli i na ďalší výsluch. Po ňom ho rovno odovzdali šéfovým ľuďom, ktorí koníka vyvliekli na bratislavskú Kolibu. Následne prišlo k zmene výpovede," konštatuje prokurátorka.

Pritvrdenie

Hoci väčšina podnikateľov otvárala peňaženky, výpalníci časom preradili na vyšší stupeň. Pravidlo, že nikto nezabije sliepku, ktorá mu znáša zlaté vajcia, odchádzalo do minulosti. Bossovia sa prestávali uspokojovať len s výpalným. Na majiteľov zvyšovali agresívne tlaky, zaviedli systém fiktívnych pokút. Ak obeť meškala s platením alebo tržby nedosahovali takú výšku, aby z nich mohla odvádzať určené čiastky, čakala ju pokuta. Kolotoč sankcií naberal na obrátkach. Nastala éra, keď majiteľom nezostávalo nič iné, než prepísať podiel alebo celý podnik na inú osobu. Vznikalo množstvo organizovaných skupín, ktoré si rozdelili teritóriá. Zdanlivá idylka nemohla trvať donekonečna, aj organizovaný zločin je súčasťou konkurenčného prostredia. A takisto hromada poškodených znamenala aj veľa nepriateľov. Dochádzalo k rivalite a boj o lokality nezostal bez následkov. Povinná výbava sa rozšírila aj o odstraňovanie nepohodlných svedkov. Dokonca pevnou hlavou na krku si prestali byť isté už aj zločinecké špičky.

Prvá verejná poprava

Historický zoznam zavraždených a nezvestných osôb v súvislosti s organizovaným zločinom otvára Miroslav Vlček, nezvestný od roku 1994. Svedčil v prípade vraždy Milana Schwarzbachera, za ktorú banskobystrický súd odsúdil brata Mikuláša Černáka Vladimíra a Jána Handulu. M. Vlčka vyhlásili za mŕtveho v júni roku 1996. Z rovnakých dôvodov bol zavraždený i Branislav Škubla, ktorého telo objavili na diaľnici v máji roku 1995.

Prelomový okamih však nastal až pamätného dňa 6. júla toho istého roku. Do kroniky organizovaného zločinu sa opäť prvenstvom zapísali bratia Danišovci. Tentoraz však ako obete prvej verejnej popravy mafiánskeho typu na Slovensku. Takmer na pravé poludnie neďaleko Úradu vlády SR v Bratislave v ich aute vybuchla nálož. Explózia bola taká silná, že kriminalisti zbierali zvyšky tiel Danišovcov nielen po širokom okolí, ale aj po konároch stromov. Tak skončili prví priekopníci výpalného v republike. Vladimíra, prezývaného Tuti, označovali tiež za prvého z bossov bratislavského podsvetia. Chuť na privatizáciu: V polovici deväťdesiatych rokov na Slovensku už operovalo množstvo skupín hlavne tam, kde je koncentrácia peňazí. Vystrihaní kovboji, niektorí už navlečení v značkových oblekoch, sa snažili zahryznúť aj do divokej mečiarovskej privatizácie. Podsvetie už má vybudované štruktúry a tak je vhodný čas na skok na ďalší stupeň - prienik do ekonomickej sféry. Šéfom nestačia reštaurácie, hotely, či pizzerie, brúsia si zuby na spoluvlastníctvo vo veľkých podnikoch.

Ak sme dosiaľ dávali prednosť výrazu organizovaný zločin pred pojmom mafia, nebola to náhoda. "Nie každá skupina obsahuje prvky mafie. O mafii môžeme hovoriť až vtedy, keď okrem páchania trestných činov vyvíja snahy na dosiahnutie hospodárskej moci, kontroly nad politickým životom a na zamedzenie trestného postihu zo strany štátu. Mafia je kvalitatívne vyšší level," hovorí E. Mišíková.

Prvé lastovičky, ktoré sa pokúsili o jeho dosiahnutie, sa objavili v CEBO Holding Slovakia Partizánske, sprivatizovanej známej fabrike na obuv. Jej prezidenta Antona Jašíka zabili presným výstrelom z diaľky. Viceprezident Pavol Bezák ho prežil iba o niekoľko mesiacov - zastrelili ho v Bošanoch 13. decembra roku 1996. Stopy viedli aj smerom k vzájomným pohľadávkam medzi predchodcom CEBO Holdingu, podnikom ZDA Partizánske, a krajinami bývalého Sovietskeho zväzu. Hoci vraždy medzi sebou zjavne súviseli, páchateľov sa nepodarilo nikdy vypátrať.



Zpátky