Únor 2007

Prezidenti a ich prejavy

Ján V. Lucian

Prezident štandardne demokratického štátu českých, či slovenských rozmerov má byť ako Vianoce. A tie Vianoce sú najlepšie, keď sa nič mimoriadne nedeje. Keď im vládne zabehaný rituál a ostražitá pohoda. Tá ostražitosť preto, že rituál je sviatočne komplikovaný a máme byť príjemne prekvapení darčekmi. Takí, Santa Clausovský, má byť prezident.

Prezident nemá byť Rambo, ktorý pózuje uprostred vianočných gulí po zuby ozbrojený, hoci aj slovne, a pre vlastný exhibicionizmus je ochotný vyrobiť aj pri štedrovečernej večeri chemický poplach. Hoci aj slovným prdom. Taký, ego-klausovský, nemá byť prezident.

Narcisizmus Václava Klausa by nás pri jeho nepochybnej inteligencii a noblese mohol ohromiť svojou obsedanciou a neschopnosťou sebakontroly. Václav Klaus je schopný dokonca vyrobiť aj takmer v priamom televíznom prenose medzinárodný škandál pred očami pozvanej hlavy cudzieho štátu, ak sa jeho ješitnosti dostalo tej hroznej rany, že nebola informovaná o niečom, čo v rokovaní oboch prezidentov ani nemalo podstatný význam. Ale pre Klausa bolo podstatné, že mu predseda vlády (v tej chvíli Paroubek) čosi servilne pohotovo nenaservíroval. A tak snáď ani nemôže nikoho súdneho prekvapiť, že aj novoročný prejav Václava Klausa bol predovšetkým o ňom. Jeho vystúpenie začalo už reklamou na neho samého v strihovom úvode prejavu. Za také niečo vyvádzajú takto postihnutých v deke z parku a šikujú rovno za mreže. Samozrejme, s prezidentmi sa to robí ťažšie. Klaus dokázal, že prezidentský post môže byť aj platenou funkciou politického exhibicionistu. Mať čarovný prútik, tak v mene záchrany dobrého mena Českej republiky premením Václava Klausa na pomník z mramoru, zlata (čo zlata, platiny!) a briliantov. Pán Klaus bude konečne doživotne spokojný a českí občania budú môcť pokojne dospávať po silvestrovskej noci. Prezidentské prejavy nebudú potom pripomínať smradľavé petardy neukojeného puberťáka, ktorý sa teší z toho aký veľký rozruch vyvolal.

Nemáme lepší príklad

Bohužiaľ, nemôžeme sa ani my na Slovensku chváliť hlavami štátu, ktoré by boli menej postihnuté vlastnou ješitnosťou. Rudolf Schuster snáď ani nevedel hovoriť o ničom inom, len o sebe. Ale aspoň vybavil košické letecké múzeum zahraničnou technikou a dodal naozaj pôsobivé osvetlenie nielen prezidentskému palácu, ale aj niekoľkým slovenským hradom. Jeho nástupca Ivan Gašparovič neoslňuje ničím. Jazykovo je nulový, intelektuálne priemerný, ale aspoň nestraší pri novoročnom prejave. Teda tom najnovšom. Za vlády Dzurindu si zapindal s chutí, tiež strašil a dodával chvíľami apokalyptické vízie. Takže sa zas až tak veľmi na Klausom postihnutých občanov českej republiky vyťahovať nemôžeme.

Celkom opačné je ale hodnotenie slovných vynálezov politikov oboch krajín obecne. Dzurindov termín „skupinka“ bol katastrofálnym prešľapom, ktorý ho pripravil najskôr o sympatie nič nechápajúcich občanov a potom aj o šancu vládnuť ďalej. Možno aj preto sa slovenskí politici v zásade nepokúšajú o žiadne mimoriadne slovné vynálezy, snáď okrem toho, že Mečiar kedysi na Devíne ešte v 90. rokoch považoval Slovenskú republiku stále ešte za „socialistickú“ a jeho bývalý súkmeňovec Marian Čič si to zopakoval aj minulý rok pri oficiálnom ceremoniáli v prezidentskom paláci. Rozhodne nikto z nich neperlil tak ako Václav Havel alebo Miroslav Zeman. Ten druhý by pre bonmot skočil aj cez plot a nie vždy vytiahol ten pravý. A to mal na ich vymýšľanie a výber celú poradnú skupinu, ktorá ho intelektuálne masírovala pred každým televíznym vystúpením.

Poučenie na záver

Znamená to snáď, že by politici nemali používať expresívne výrazy? Vôbec nie, naopak. Politický newspeak treba samozrejme oživovať. Ale na úrovni pracovnej dielne všedného dňa, v politickom ringu, kde sú momentálne slovné improvizácie priam žiadané a kde sa aj okamžite uplatňujú. V búrlivej diskusii má zaznieť vtipné prirovnanie a aj sarkastický postreh. Slovné novotvary sú teda doménou politického prízemia, maximálne ešte mezaninu, či medziposchodia. Ale tam, kde sa prejavy chystajú dni a týždne a sú adresované nie politickému protivníkovi zoči-voči, ale celému národu a dokonca aj zahraničiu (čo Klaus celkom arogantne a trestuhodne ignoroval a tým poškodil dobré meno štátu, ktorý reprezentuje), tam je na mieste slovo uvážené, láskavé, prenášané s nadhľadom nad časový horizont predčasných, či akýchkoľvek volieb. Prezidentov novoročný prejav má byť sumárom toho, čo si ľudia hovoria pri prípitku pred štedrovečernou večerou. Neplakať, ale utešovať; nehysterizovať, ale upokojovať; nestrašiť do budúcna, ale poučovať minulosťou. Lebo tá je optimistická. Veď to, že si sadáme k štedrovečernej večeri je rukolapná optimistická správa. Nejdeme sa predsa zadrhnúť rybou kosťou, ideme sláviť to, že sme minulý rok prekonali tak úspešne, že máme čo položiť na naozaj štedrý stôl. Kľúčovým slovom novoročných prípitkov občanov našich krajín je „nádej“. To má byť kľúčovým slovom aj prezidentských prejavov. Pretože tie sa opakujú tak ako Vianoce a tak ako Vianoce sú najlepšie vtedy, keď sa v nich nič mimoriadne nedeje.